 |
 |
|
|
|
|
|
||
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
 |
 |
|
Prečo svet esperantistom nerozumie? Pretože spoločnosť nerozumie celej jazykovej situácii. Prečo? Z mnohých príčin. Napríklad preto, lebo jazyková situácia je niečo veľmi zložité a nie je jednoduché rozumieť niečomu zložitému. Ak je niečo priveľmi zložité, je prirodzeným spôsobom ako sa s tým vysporiadať, zjednodušiť to. Následne má vo všeobecnosti spoločnosť veľmi zjednodušený obraz o jazykovej situácii vo svete. Obraz iba schematický. Neuvedomený strach Ďalší psychologický dôvod, prečo spoločnosť nerozumie jazykovej situácii, je strach. To Vás možno prekvapuje. Ak poviete politikovi, alebo jazykovedcovi, alebo komukoľvek, koho stretnete na ulici, že príčina, prečo svet nerieši jazykový problém, je strach, bude na vás pozerať ako na blázna. Po prvé, pre neho jazykový problém neexistuje. "Všetko vyrieši angličtina, alebo prekladatelia." A po druhé, ak by aj nejaký problém existoval, určite nemá nič spoločné so strachom. "Nikto sa nebojí jazyka. Čo je to za hlúposť?" odpovie Vám. Ale mnoho obáv si neuvedomujeme. Necítime ich a to je dobré, pretože bez toho by sme nedokázali žiť spokojne. Ale faktom ostáva, že tieto obavy spôsobujú mnohé zmätky a poblúdenia v našom spôsobe vnímania reality. Prečo jazyk vyvoláva strach? Znova z mnohých príčin. Napríklad, jazyk je spojený s našou identitou. Jedného dňa v našom detstve si uvedomíme, že naše okolie hovorí tým, alebo oným jazykom a to nás definuje vo vzťahu k zvyšku sveta. Patríme k ľudskej skupine definovanej jazykom, ktorým hovorí. V hĺbke psychiky, môj jazyk to som ja. Rozsiahle používanie švajčiarsko-germánskych dialektov je spôsob, ako povedať: "Pozrite kto sme, my nie sme Nemci." Alebo sa pozrite, ako reagujú Flámi a Katalánci: "Ak prenasledujete, alebo kritizujete môj jazyk, prenasledujete, alebo kritizujete mňa". Mnohí majú odmietavý postoj k esperantu, pretože ho vnímajú ako jazyk bez definovaného pôvodu, a teda bez ľudskej identity, ako ne-jazyk, alebo jazyk, ktorý má bližšie k veciam, ako ľudom, jazyk, ktorý je vo vzťahu k skutočným jazykom tým, čím je robot vo vzťahu k skutočným ľudom. A to vzbudzuje strach. Existuje strach, že tento robot, o ktorom sa hovorí, že má ambíciu byť jazykom pre každého, prevalcuje všetky ostatné jazyky, všetky národy, všetko individuálne a živé, zbúra všetko, čo sa mu postaví do cesty. Možno sa Vám to zdá ako fantázia. Ale je to pravda. Psychologická metóda zvaná klinický rozhovor skúma, aké myšlienky alebo obrazy sa na seba navzájom viažu, keď žiadate skúmaného, aby porozprával o tom, čo sa mu rojí v hlave, keď sa povie konkrétne slovo; v tom prípade "esperanto" vyvoláva tento neuvedomelý strach u mnohých ľudí. Stotožnenie sa s medzinárodným jazykom Jeden z problémov esperantistov je spôsobený tým, že esperanto má vlastnosť, ktorá ho odlišuje od všetkých ostatných cudzích jazykov a síce, že umožňuje stotožnenie sa s ním. Švéd, ktorý po anglicky komunikuje s Kórejcom a Brazílčanom, sa vníma iba ako Švéd používajúci angličtinu, nie ako Angličan. Naopak Švéd, ktorý komunikuje s Kórejcom a Brazílčanom v esperante, sa vníma ako esperantista a vie, že aj zvyšný dvaja sú esperantisti a spolu patria k špecifickej kultúre. Príslušník neanglicky hovoriaceho národa nepociťuje anglosaskú identitu ani vtedy, keď angličtinu výborne ovláda. S esperantom je to naopak. Prečo? Ako zvyčajne, hrajú na poli, o ktorom je teraz reč, svoju úlohu viaceré zložité faktory, ale azda najdôležitejší je, že Esperanto sa otláča do ľudskej psychiky na oveľa hlbšej úrovni, ako ktorýkoľvek iný cudzí jazyk. Nie hneď, nie u začiatočníka, ale u toho, koho Janton nazýva zrelý esperantista, u človeka, ktorý má dostatočné skúsenosti s jazykom na to, aby sa v ňom cítil doma. Prečo sa v psychike otláča hlbšie? Pretože viac ako ktorýkoľvek iný jazyk kopíruje prirodzený "pohyb" mozgu človeka, ktorý cíti potrebu vyjadriť sa. Náš najzákladnejší sklon pri štúdiu cudzieho jazyka je zovšeobecňovať jazykové vlastnosti, ktoré sa učíme. Preto všetky francúzske deti hovoria "des cheval", kone, namiesto "des chevaux" (pozn. prekladateľa: v slovenčine napr. človekovia namiesto ľudia), alebo vous faisez, robíš, anstataŭ vous faites (pozn. prekladateľa: poznáte ten vtip, ako sa na futbalovom zápase pýtajú maďarského spoluobčana aký je stav. A on na to: "Vedieme a budeme vedieť."). Preto anglické deti vyjadrujú význam slova nohy slovom "foots", namiesto správneho "feet", alebo význam prišiel slovom "comed", namiesto správneho "came". V esperante takéto chyby nie sú možné, preto sa človek skôr cíti istý pri jeho používaní. Okrem toho v esperante máte viac slobody, ako v inom jazyku. Platí to o poradí slov vo vete. V angličtine musíte použiť slovosled "on pomáha mne", vo francúzštine "on mne pomáha", v nemčine "on pomáha ku mne". V troch jazykoch existuje iba jediný povinný slovosled. V esperante si môžete slobodne vybrať ktorýkoľvek z nich. Rovnako aj funkciu slova vo vete. Často si môžete vybrať, či použijete slovo vo forme prídavného mena, príslovky, slovesa, alebo podstatného mena, napr. prišiel som vlakovo, prišiel som vlakom, vlakoval som. Na to neexistuje žiadne pravidlo. Málo jazykov má prostriedky, ktoré umožňujú takú slobodu, a ak aj majú, chýba právo použiť ich. Okrem toho, esperantské prostredie je veľmi tolerantné ku gramatickým a slovníkovým chybám v takej miere, akú v iných jazykoch nenájdete. Nepoužívanie akuzatívu, alebo jeho nesprávne použitie (pozn. preklad.: v esperante najčastejšia chyba. Viete si predstaviť, že by nikomu nevadil ypsilon v množnom čísle prídavných mien?), sú v praxi akceptované, pretože dokázateľne takmer nikdy neprekážajú v pochopení hovoreného. Iba niektorí pedanti robia z týchto chýb drámu, ale nachádzajú sa mimo bežného esperantského prostredia. (Pozor! Nechápte túto poznámku ako odporúčanie! Iba konštatujem odpozorované.) Inými slovami, neexistuje vťah medzi perfektným používaním jazyka a stotožnením sa s ním. Je možné cítiť sa esperantistom aj vtedy, ak zakaždým zabudnete na akuzatív. Všetko toto, a tiež možnosť tvoriť slová podľa chuti, čo v mnohých jazykoch nie je možné, vytvára atmosféru slobody, ktorá posúva jazyk do hlbších vrstiev psychiky, blízko k jej jadru, k jej inštinktívnym základom. Je ľahšie byť spontánny v esperante, ako napríklad vo francúzštine, pretože nemusíte do takej miery sledovať zaužívané zákazy. To umožňuje cítiť sa ľahšie. Pre tieto vlastnosti sa esperanto zahniezdi hlbšie v psychike ako iné cudzie jazyky, preto oveľa viac láka stotožniť sa s ním. Ale ľudia, ktorí nepatria do esperantského sveta, tomu nemôžu rozumieť. Nerozumejú tomu stotožneniu. Preto sa im správanie mnohých esperantistov zdá šialené, alebo aspoň veľmi čudné. Pre túto náležitosť k jazyku, berie esperantista osobne ak kritizujú jazyk, alebo dokonca samotnú myšlienku medzinárodného jazyka. Útočiť na jazyk znamená útočiť na neho samotného a prirodzená odpoveď je vrátiť úder, mnohokrát veľmi tvrdo. Ale tomu neesperantista nerozumie. Vidí v normálnej reakcii esperantistu niečo intenzívne, silné, dôkaz fanatizmu, ako jediného možného vysvetlenia takej neprimeranej reakcie. Tabu Pravda je taká, že tabu poznačilo celé pole medzinárodnej a medzištátnej komunikácie. Ak študujete dokumenty , ktoré sú vytvárané na tomto poli, konštatujete, že viac ako 99% z nich sa tvári, akoby žiadne esperanto neexistovalo, akoby ľudstvo nemalo skúsenosti s iným spôsobom komunikácie, ako cez preklady, tlmočenie a používanie prestížnych národných jazykov, napr. angličtiny. Esperanto je tabu. Mohli sme to vidieť v Bruseli, v Európskom parlamente, počas rokovania tzv. Inštitucionálnej komisie, ktorá prerokovala otázku (ne)komunikácie v Európskej únii. Dôkazom, že ide o tabu, je odmietanie porovnávania. Ak chceme vo vede poznať hodnotu niečoho, porovnávame to s nejakou referenčnou hodnotou. Predtým, ako sa rozhodne o novom lieku, vždy sa porovnávajú jeho účinky s už známymi liekmi. A ak chceme urobiť tú, či onú veľkú prácu, napríklad postaviť nový štadión, čo robíme? Zverejníme výzvu na ponuky. Navrhujeme rôznym firmám účasť na projekte a porovnávame rôzne ponuky, aby sme mohli vybrať najrozumnejšiu vo vzťahu k výdavkom a ďalším kritériám, na ktoré musíme brať zreteľ. To je bežný postup. Existuje dokonca vedecká metóda, ako výberom najlepšieho spôsobu dosiahnuť vytýčené ciele. Nazýva sa "operačný výskum" ("operations research", "recherche opérationnelle"). Vznikla počas druhej svetovej vojny ako spôsob, ako vybrať najlepšiu cestu pre transport výbavy a ľudí čo najrýchlejšie, s čo najmenším rizikom. No a ak sa metódy aplikačného výskumu aplikujú na problém jazyka, musíme konštatovať, že zo všetkých prostriedkov pozorovateľných v praxi, je optimálne pre dosiahnutie cieľa práve esperanto. Ale aby sme dospeli k tomuto výsledku, musíme porovnávať jednotlivé systémy navzájom a pozorovať objektívne v praxi,(v teréne, ako sa tomu dnes hovorí), ako je na tom esperanto v porovnaní s gestami, koktaním kvôli nedostatočnému zvládnutiu jazyka, použitím angličtiny, prekladom dokumentov a tlmočením rozhovorov, či simultánne, alebo dodatočne, použitím latinčiny, atď. Iba na základe takéhoto porovnania možno robiť závery o najlepšom systéme. Ale zatiaľ čo dokumenty o jazykovej situácii zaberajú tisíce a tisíce strán, či už v OSN, EÚ, alebo lingvistických odboroch na univerzitách, dokumentov na základe porovnania zahrňujúeho esperanto je menej ako prstov jedného človeka. Pretože porovnanie alternatívnych riešení je také bežné inde, jeho vylúčenie na poli medzinárodnej komunikácie dokazuje, že máme dočinenia s tabu. Prečo je jazyk tabu? Prečo tento patologický prístup k jazykovému problému? Znova, príčin je viacero. Myšlienka, že intelektuálne najmenej talentovaní jedinci z rôznych národov môžu spolu bezbariérovo komunikovať, sa nepáči viacerým štátom. Príčiny sú sociálne. Táto rovnosť sa nepáči privilegovaným sociálnym vrstvám. Ľudia, ktorý dostatočne dobre ovládajú angličtinu alebo iný veľký jazyk, majú mnohé výhody nad ľuďmi, ktorý ovládajú iba niekoľko miestnych jazykov, privilegovaní určite nechcú stratiť tieto výhody. Najokatejšie to vidno v tzv. Treťom svete. Ale ja sa nazdávam, že hlavné príčiny tabu sú psychické. Jadro problému väzí v emočnej váhe, náboji, nálade pojmu "jazyk", v jeho schopnosti rozozvučať struny v hĺbke našich duší. Myslíme prostredníctvom pojmov a slov. A slová a pojmy nie sú iba záležitosť rozumu, majú emocionálny, citový rozmer. Nie všetky, ale mnohé. Ak poviem "vojna", "peniaze", "mama", "pohlavie", alebo "atómová energia", niečo hlboko vo vás zarezonuje, hoci vo všeobecnosti si to neuvedomujete. Inak povedané, vo vzťahu k veľkej časti významov nie sme ľahostajní, hlavne k tým, ktoré sú spojené s našimi želaniami, potrebami, plánmi, radosťami, starosťami, schopnosťami atď. K pojmom so silným emociálnym nábojom patrí aj pojem "jazyk". Prečo? Pretože jazyk nám umožňuje rozumieť si a byť pochopený je jedno z najzákladnejších želaní každého človeka. Keď máme trýznivé starosti, alebo trápenie, ak môžeme o nich hovoriť s niekým, kto nás vypočuje a pochopí, cítime pomoc, dochádza k zdieľaniu starostí alebo trápenia, takto sa viac necítime osamelí a sme schopní sa s nimi ľahšie vysporiadať. Keď sa bábätko trápi a kričí, dochádza často kvôli nemožnosti dohovoriť sa k tomu, že dospelí neuhádnu dôvod plaču, alebo dokonca s bezmocným výrazom na tvári nereagujú. Ale keď si dieťa osvojí jazyk a dokáže povedať "Bolí ma ucho," reakcia dospelého je celkom iná. Komunikácia sa stáva skutočnou a mení život. Pretože sa komunikácia najčastejšie a najbezpečnejšie rozvíja s mamou, emocionálny nádych pojmu "jazyk" zahŕňa aj city k nej. Preto sa v mnohých jazykoch hovorí "materinský jazyk", hoci jazyk je v skutočnosti rodičovský, alebo neutrálny. Zvládnuť jazyk je niečo bežné. Uskutočňuje sa normálnymi spôsobmi, ako každé iné učenie. Na zvládnutí jazyka nie je nič mystické, podobne ako nie je nič mystické na schopnosti naučiť sa šoférovať. Napriek tomu je medzi nimi veľký rozdiel – vek. Keď sa učíme riadiť automobil, vieme, že sa učíme, pretože sme sa o učení veľa naučili, keď sme navštevovali školu. Ale keď sa učíme materinský jazyk, nemáme ani poňatia, že sa učíme. Vnímame celú vec ako niečo zázračné. Predtým sme nemohli jasne komunikovať, teraz sa dokážeme vyjadriť. Ajhľa zázrak, ktorý mení celý život. Pre tieto okolnosti, za ktorých zvládame jazyk, keď sa učíme bez toho, aby sme vedeli, že sa učíme, že prebieha obyčajný učebný proces, sa jazyk stáva niečím svätým, kúzelným, rozprávkovým, mýtickým. Niečo čo je mimo rozumu. Niečo o pôvode čoho nič nevieme. Je zakázané na základe rozumovej úvahy zasahovať do jazyka. Všimnite si, ako emocionálne ľudia reagujú na návrhy zmeniť pravopis. Pozorne sledujte argumenty a uvidíte, že v nich nie je nič racionálne. Ide jednoducho o emócie, emócie, ktoré vždy vyvoláva pojem "jazyk". Skrytý odkaz autorít Toto základné vnímanie jazyka, ako niečoho mýtického, daného bohmi, a teda svätého a nedotknuteľného, je základná časť aury pojmu "jazyk". K tomu pripočítajme fakt, že sa pojem "jazyk" spája najmä s prvými vťahmi v rodine, najme tými s mamou. Ale nad týmito dvoma vrstvami sa nachádza tretia: vťah k autoritám. V odovzdávaní jazyka deťom je skrytý odkaz, ktorý nikto nikdy nevyjadril nahlas. A tento odkaz je hrozivo diktátorský. Tento odkaz určuje patričné postavenie dieťaťa a dospelého v spoločnosti. Keď dieťa hovorí nesprávne, je opravované, minimálne odvtedy, keď začne navštevovať školu. Ak ho nikto neopravuje, tak sa mu smeje, vysmieva, alebo významne usmieva. Nech je reakcia akákoľvek, dáva "malému človeku" najavo, že keď používa túto formu, gramaticky a lebo lexikálne nesprávnu, nachádza sa mimo normu. Ak malé dieťa povie "plus bon", dostane poučenie: "Takto sa to nepovie, správne je to "meilleur"". Hádam aj v nemčine sa nesmie hovoriť "mehr gut", "guter", alebo "gueter" a pravdepodobne tak deti hovoria. Potom sú opravované frázou: "Nie tak. Hovorí sa "besser"". (pozn. prekladateľa: v slovenčine "sa nehovorí "peknejší", ale "krajší"") Čo to spôsobí hlboko v našej psychike? Odovzdáva nám to skrytý odkaz: "Never svojmu spontánnemu, prirodzenému sklonu zovšeobecňovať jazykové vlastnosti, ktoré si vypozoroval. Never svojej logike. Never rozumu. Never svojim reflexom, svojim inštinktom. Never sebe. Poslúchaj nás, aj keby náš systém bol absolútne nerozumný a hlúpy." Pre deti je jazyk predovšetkým nástroj na komunikáciu. Prvý krok v jeho myslení je: "Ak mi rozumejú, je to v poriadku. Jazyk je tu predsa preto, aby sme si rozumeli." Ale reakcie okolia stále viac a viac zdôrazňujú odkaz: "Jazyk nie je niečo, čo bolo vymyslené pre komunikáciu. Jazyk je priestor, kde sa učíš prispôsobovať despotickým a nevysvetliteľným postojom dospelákov". V jazyku sú tabu, ktoré nikto nedokáže ospravedlniť. Ak dieťa chce povedať "on prišiel" hovorí "er kommte", "il a venu", "he comed" a je upozorňované, že má povedať: "er kam, il est venu, he came". Na detskú otázku "prečo?" nie je možné dať rozumnú odpoveď. Dá sa povedať "lebo je to tak". A to nás ubezpečuje, že jazyk je niečo, čo sa riadi nepochopiteľnými, nikdy nevysvetliteľnými zákonmi, ktoré pochádzajú z hlbokej minulosti. Rešpekt k prarodičom, alebo bohom, ktorí nám darovali jazyk, je dôležitejší ako logika, rozum, spontánne a prirodzené sklony, a teda aj individuálna ľudská povaha. Esperanto to všetko kazí. Vzniklo pomerne nedávno. To je rúhanie. Jazyk
nemá právo byť nový. Jazyk je niečo sväté, darované prarodičmi alebo bohmi, nie
niečo čo môže vzniknúť teraz. Vraj tento jazyk nemá výnimky. Je to zločin! Ak sa
budeme riadiť vlastnou povahou a logikou, aby sme sa vyjadrili, čo ostane z
autority našich predkov? Preto esperanto vyvoláva v hĺbke našej psychiky hrozivý
strach. Ohrozuje mýtický, svätý, čarovný charakter materinského jazyka.
Spochybňuje ho, kým trvá emocionálna potreba, aby bol materinský jazyk niečím
večným. Je nevyhnutné zastaviť šírenie esperanta všetkými možnými prostriedkami.
Treba konať všetkými prostriedkami, aby nedošlo k jeho skúmaniu. Možno by sa
ukázalo, že jazyk nie je to, čomu veríme, podkopalo by to základ spoločenských
vzťahov. Vec má priveľký emocionálny náboj na to, aby sme ju mohli pokojne,
objektívne, vedecky preskúmať. A pokojne a objektívne preskúmať reakcie na
ňu. Monštrum Esperanto sa, okrem iného, javí ako monštrum, pretože sa hovorí, že ho vytvoril jeden človek. Inými slovami má otca, ale nie matku. Je monštruóznym produktom nejakého samotárskeho perverzáka. K tomuto dojmu prispievajú definície, ktoré sa dajú nájsť v slovníkoch, encyklopédiách, jazykových knihách, alebo esperantských letákov, podľa ktorých "esperanto vytvoril Zamenhof v roku 1887". V skutočnosti esperanto v tomto roku nevzniklo. V roku 1887 sa objavilo semeno jazyka, ktorý sa predtým mnohé roky vyvíjalo a menilo v Zamenhofovej mysli a jeho zošitoch. Po tomto dlhom procese, ktorý sa dá porovnať s dozrievaním semena u rastlín, bol projekt zverejnený, to znamená, že semeno bolo vyvrhnuté. Ale niečo živé z neho mohlo vyrásť iba za predpokladu, že ho prijme pôda. Táto pôda je matkou esperanta, je ňou komunita idealistov s veľkým srdcom, ktorí semeno prijali a umiestnili do prostredia, v ktorom mohlo rásť, transformovať sa, stať sa niečím dostatočne životaschopným, aby dokázalo prežiť bez závislosti na komkoľvek. Esperanto, ktoré používame dnes, nie je dielo Zamnehofa, je to jazyk, ktorý sa vyvinul zo Zamenhofovho projektu nepretržitým storočným používaním medzi ľuďmi navzájom výrazne rozdielnymi. Je jazykom, ktorý sa vyvinul prirodzene, používaním, literárnou tvorbou, striedaním návrhov a protinávrhov, častokrát neuvedomených. Nie je monštrum, vyrobené jedným človekom, má otca, áno má, obdivuhodného otca, otca, ktorý mu dal neuveriteľný životný potenciál, ale má aj matku, ktorá ho opatrovala s láskou, a ktorá, dokázala oveľa viac, ako by zvládol iba otec, dala esperantu život. Fakty znamenajú viac, ako reči Vidíte, že psychologická stránka esperanta a problému svetového jazyka, sú oveľa zložitejšie, ako by sa na prvý pohľad zdalo. V psychike mnohých existuje odpor už voči samotnej myšlienke medzinárodného jazyka. Kvôli tomuto odporu takmer nikto z politických, spoločenských a intelektuálnych elít nesúhlasí s jednoznačným preskúmaním tejto veci. Ale tá napriek tomu postupuje. Podobnými prípadmi odporu voči niečomu lepšiemu, vhodnejšiemu, demokratickejšiemu sa to v ľudskej histórii priam hemží. Najvodnejším príkladom je odpor Európy proti indickým/arabským číslicam, ktoré dnes používame. Aj ich intelektuálna elita (a nie len ona) vnímala ako svätokrádež proti rímskym číslicam, dovtedy používaným. Som presvedčený, že esperanto raz bude všeobecne prijaté. Patologické procesy nebudú večne silnejšie, ako liečivé sily, ktoré sú v spoločnosti tiež prítomné. Medzi týmito liečivými silami je pochopenie fenoménu esperanta stále lepšie a lepšie, napríklad zo strany jazykovedcov, ako aj mnohých iných. Je tu aj požiadavka reality. Ako kedysi povedal Lincoln, pravda sa dá ukryť pred časťou verejnosti po istú dobu. Nie je možné ju zatajiť pred všetkými a navždy. Esperanto, ak ho porovnáme s všetkými ostatnými prostriedkami medzietnickej komunikácie, je objektívne s veľkým náskokom najlepšie, podľa všetkých kritérií. Fakty znamenajú viac ako reči. Odpor ostane a bude silný, áno celkom určite. Už len preto, lebo vnímať môžeme len to, na čo sme pripravení, takže v súčasnosti mnohí jednoducho nepočúvajú, čo im hovoríme v súvislosti s esperantom. Ich myseľ nie je pripravená, takže vaše vety ich míňajú bez toho, aby zanechali nejaké stopy. Áno, odpor bude aj naďalej silný. Ale verte mi, nemôže vyhrať. Fakty zvíťazia. Pravda zvíťazí. Esperanto zvíťazí. (Prevzaté z Esperanto revuo, Marec 2004) |